Monday, 20 March 2017

Prázdniny v Ríme - alebo o tom, ako som si splnila sen, ktorý som nesnívala


Prešiel už viac ako mesiac, čo som sa vrátila z najkrajšieho mesta na svete (subjektívne). Článok som napísala rýchlo - ale rozhodla som sa, že občas človek musí počkať, a keď sa mu to s odstupom času zdá rovnako krásne a emotívne, až potom to zdieľať s ľuďmi.  Tak som počkala, ale už som pripravená. Tri, dva, jedna, GO!
 (pripravte sa na konskú dávku fotiek)

ᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥᴥ
 

 
(Chicago, Paríž, Dílí, Roma, cez okno vidím a sedím doma...)

Píše sa 1.január 2017. Oslavujem svoje dvadsiate narodeniny. Skôr, než sa mi podarí vyspať predchádzajúcu silvestrovskú noc, mi na facebooku napíše moja najlepšia kamoška. Pošle mi link na lacné letenky do Ríma. V tej chvíli zabúdam na svoju fóbiu z lietania a klikáme… ale všetko sa to zdá ako sen.
Až kým nepríde 7. február a my nestojíme v Bratislave na letisku a nehovoríme si, že toto snáď nie je možné. Je. Letíme do Ríma.

Poznáte to – niečo si vysnívate, a ono sa vám to potom nesplní. Alebo splní, ale nie je to také, aké ste chceli.
O  výlete do Ríma som nikdy nesnívala. A keď už sme tam šli, snažila som sa teda nič neočakávať – nepozerala som si obrázky na internete, negooglila som si zaujímavosti ani pamiatky (ja, čo sa snažím plánovať ešte aj nákupy v Lidli).
Ale len čo som sa tam ocitla, v centre histórie a pamiatok a toho všetkého, pomyslela som si: Alexandra, ako to, že si o tomto meste nikdy nesnívala? Rím splnil, ba prekonal, všetky moje sny a očakávania, ktoré som nikdy nemala.

Tuesday, 24 January 2017

Brno vo fotografií a (dúfajme, že posledné) Fragmenty skúškového života 3


#článok som napísala -alebo skôr začala písať- ešte 22.1. v nedeľu ale som lenivá a vôbec...

Keď si píšete do Wordu každú maličkosť, ktorá sa vám stane, každý trápny vtip, každú hlášku, ktorú vypustíte v bdelom alebo nebdelom stave... ľahko zistíte, že máte pekné tri strany poznámok, ale nič komplexné, čo by ste mohli zverejniť. Potom si ale v nedeľu ráno sadnete do RegioJetu a poviete si: teraz alebo nikdy. Dám to dokopy. 
Zapla som si teda hudbu, notebook (z ktorého pozadia na mňa pozerá Obergruppenfuhrer Smith - ale on je fakt skvelý - a nápis Greater Nazi Reich, čiže spolusediaci na mňa pozerajú zvláštne) a píšem.

Verím, že toto  bude posledný článok o skúškovom v tomto semestri, a že ďalšie čo napíšem budú cestovateľské články plné lásky a šťastia, bez chemických a matematických vtipov (vždy, keď takto rozmýšľam počujem Anne Hathaway spievať v pozadí I dreamed a dream) . 
Kým sa však toho dožijete, budete sa musieť uspokojiť s dekadentným študentským humorom a historkami z našej internátnej izby.  Nie je to zrovna čítanie alá Dostojevskij, takže sa to snažím zachrániť fotografiami zimného Brna. Či sa mi to podarilo, zistíte po kliknutí na read more. 

Friday, 13 January 2017

(trochu komplexnejšie) Fragmenty skúškového života II.

Love's Not a Competition - Kaiser Chiefs 
Občas teraz na izbe počúvame vážnu hudbu. Zistila som, že sa pri tom fantasticky učí. Vivaldi, Chopin, Strauss (moja srdcovka je Modrý dunaj) , Beethoven (Pre Elišku), Mozart, Listz. Hráme to na intelektuálky. Ale nie na blogu. 

 Ležím na posteli, je mi zima. Pijem kávu, ktorá by asi človeka so slabším srdcom švacla o zem. U mňa spôsobí akurát to, že až dopíšem, budem si môcť pozrieť epizódu seriálu bez toho, aby som zadriemala a prehliadla, čo urobí Obergruppenfuhrer Smith. Mám potrebu napísať aspoň pár slov o svojich posledných dňoch. Ak ste nečítali môj predchádzajúci článok, môžete ním začať, ale nemusíte. Kto som aby som vás do niečoho nútila?
Článok som doplnila pár fotkami z dnešnej rannej prechádzky Brnom a ešte nejakými...
∞∞∞∞∞∞∞∞∞∞∞∞∞∞∞∞∞∞∞∞∞∞∞∞∞∞∞∞∞∞∞∞∞∞∞∞∞∞∞∞∞∞∞

  ALEXANDRA A SKÚŠKOVÉ 2.0 (++)

Budík si nastavím na šiestu hodinu ráno. Mám pocit, že ledva zavriem oči a ten malý hajzel už zvoní. Jediné čo mi bráni v tom, aby som ho hodila o stenu je fakt, že môj budík je zároveň aj mojim mobilom.  Naťahujem sa po neho a zároveň si obúvam ponožky, lebo o šiestej ráno je na izbe brutálna kosa a mne z prstov visia imaginárne cencúliky, a budík posúvam na siedmu. O siedmej sa situácia opakuje, ale bez ponožiek, tie už mám na nohe.
 



 kliknite si na read more :)

Monday, 9 January 2017

Fragmenty (skúškového) života



V posledných dňoch som si čo-to poznamenávala do Wordu, v nádeji, že to spojím a bude z toho článok. Po opätovnom prečítaní som ale mohla len konštatovať že nie, toto keď spojím tak to bude horší ako vládny zlepenec. Ale moje (i)racionálne ja mi povedalo, že možno má zmysel to aj tak zverejniť. Nie ako celok, ale ako kúsky myšlienok, nedokončené koncepty. Pohľad na svet. Fragmenty môjho života.
Aby ste netrpeli - len- čítaním úvah jednej dvadsaťročnej ženskej, doplnila som článok o zimné, minuloročné, fotky. 

PS: ak čakáte, že jednotlivé odstave na seba budú aspoň mierne naväzovať, asi to nečakajte. Kto nič neočakáva, ten sa nesklame.
PS2: Ale možno trošku klamem, celé je to vlastne o skúšovom.
≈≈≈≈≈≈≈≈≈≈≈≈≈≈≈≈≈≈≈≈≈≈≈≈≈≈≈≈≈≈≈≈≈≈≈≈≈≈≈≈≈≈≈≈≈
kliknite na také malé oné že read more na ľavo. 

Tuesday, 3 January 2017

Čo tento rok určite (ne)dodržím




Ležím na posteli internátnej izby, na výhrevnom vankúšiku, a oči sa mi zatvárajú... Celú noc som cestovala z Košíc (v spoločnosti dvoch maďarských Rómov, ktorí boli tá najlepšia spoločnosť, akú som si na tú  cestu vedela predstaviť, ozaj! toľko som sa nasmiala s nimi), potom som bola na skúšku a odvtedy sa učím na tú ďalšiu.
A keďže ako správny študent (ak zajtra dostanem F a budem to musieť opakovať, budem sa za tento moment slabosti preklínať) prokrastinujem a rozmýšľam nad tým čo netreba, hlavne keď chodím fajčiť (na Slovensku nemajú moje obľúbené Viceroyky, tzv. pussy cigarettes, tak to využívam, že som tu) rozhodla som sa, nuž áno, napísať si predsavzatia.

Stále to hovorím a trvám na tom, že nepotrebujem nový rok aby som sa zmenila, že sa začať dá kedykoľvek, A že predsavzatia sa aj tak porušujú ale na druhej strane sa poznám a verím si natoľko, že to, čo poviem dodržím.
Najťažšie je zniesť sám seba, spieva Katarzia. Presne tak to cítim, už sama so sebou neviem vydržať. Lezie mi na nervy moja vlastná povaha, nerozhodnosť, zmeny nálad, slzy. Mám za sebou tisíc nedieľ (povedala mi pani na stanici, čo mi dobíjala šalinkartu, keď si všimla že som mala narodky), ale správam sa ako by ich bolo desať. Je načase dospieť a splniť si sny, Alexandra. A hlavne, žiť. 



Tak som sa teda rozhodla byť takáto a robiť toto: (lebo to má byť o tom, čo áno a nie čo nie, však?)

-dám si do poriadku hlavu a vzťahy (a nebudem čakať na Godota. Godot nepríjde. Čas naučiť sa DISKUTOVAŤ!)

-budem počúvať ľudí, ktorí mi chcú dobre. lebo rady do života sú krásna vec, ale...

-budem sa rozhodovať sama, lebo sama najlepšie viem čo cítim a chcem

-pôjdem na Letavy. Dobre to je trápne predsavzatie, lebo tam by som šla nech sa deje čo chce ale Letavy majú miesto v mojom srdci, tak prečo sa nimi nemotivovať - a viete, aspoň nejaké predsavzatie dodržím!

- nebudem piť. do Letáv. (víno môžem). pre východniara ťažké - hej - ale fakt. pretože keď som to naposledy tak urobila, cítila som sa omnoho lepšie.a robila som menej pičovín 

- budem sa opäť zdravo stravovať -a žiť- lebo ma to baví a síce nestíham ale čas na seba si človek musí nájsť!
 
- budem opäť športovať a cvičiť.  kvôli fajčeniu a lenivosti nevládzem behať, keď som ešte v lete dávala dvanásť kilometrov s prehľadom (teraz dám takých 7, ale uznajte. slabé!) nie je to o tom že chcem schudnúť. aj keď ten zemiakový šalát mmm... 

- budem otvorenejšia a milšia k ľuďom. úprimnejšia. už nikoho nebudem vodiť za nos a nebudem sa hanbiť opýtať, koľko je hodín. (a budem lepšia k svojim rodičom, lebo si to zaslúžia)

-budem sa učiť. a chodiť na prednášky. sľubujem

-budem viac cestovať (jednu letenku už mám kúpenú, takže toto začína dobre! i keď mám panický strach z lietania)

-dám si spraviť tú kérku po ktorej mi srdce piští. pretože  prečo nie. ak doštudujem, budem robiť v informatike a tam to nikto riešiť nebude. a ak nedoštudujem... už dávno sme sa s kamarátmi umelcami bavili,  že ak im to nevyjde v umení, tak si všetci spolu otvoríme palacinkáreň. tak čo.

-budem viac písať. a nemyslím tým básničky, Alexandra. 

-budem sa venovať foteniu - a zároveň budem mať poriadok vo fotkách a všetkých svojich súboroch!

-začnem komentovať kódy (lebo po pol roku fakt neviem, čo som vlastne riešila)

-viac kultúry. lebo ju milujem a robí mi to dobre!

-budem hrať. a nie na nervy. chcem hrať, hoci to neviem. ale baví ma to. tak si splním sen

-kúpim si kvet a postarám sa o to, aby neumrel. nie ako ten brečtan, ktorý som si kúpila v septembri, a pred Vianocami som ho vyhodila, lebo som ho zabudla poliať...od septembra.

-nebudem odporná k ľuďom v myšlienkach. lebo tam to všetko začína

-a proste budem sama sebou a bodka! keď chcem fajčiť a nadávať tak budem, nebudem sa hrať na niečo, čo nie som. 

Tak!
Sečteno, podtrženo, mám sakra čo robiť sama so sebou.
Minulý rok som žila len tak, ako prišlo - ale naplno, a bolo to čarovné. Chcem si vziať ten prístup aj do tohto roku, ale ešte ho usmerniť a vycibriť, aby som nemala pocit, že je to krásne v mojom živote je o náhodách, ale aby som mala - aspoň pocit, že som sama sebe šéf.
Chcem mať dobrý rok.
A tak si ho taký spravím.
Zhasínam svetlo.




Sunday, 1 January 2017

Pamätáš si minulý rok? Akoby to bolo včera...



Tik tok, odbíja polnoc, ľudia odpaľujú ohňostroje (ja nie, ja sa ich bojím, decentne teda mávam prskavkou v jednej ruke a cigaretou v druhej a ignorujem drnčanie mobilu)... a som zas o rok staršia (doslova a dopísmena), krajšia, múdrejšia.
Ha, múdrejšia. Múdry je ten, kto sa poučí na svojich chybách, kto ich zužitkuje. Tak som teda skúsenejšia, dobre.

December roku 2016 bol zvláštny mesiac. Inokedy, v predchádzajúce roky som sa nesmierne tešila na svoje narodeniny, na Nový rok (čítala som svoje staré statusy, tak viem. oh sweet summer child...). Tento rok... som sa zubami nechtami držala decembra a nechcela som aby sa tento, kurva dobrý, rok skončil. Našla by som na ňom chyby, škvrny. Ale našla som v tomto roku tak nádherné veci, že...
Odbíja polnoc. Je tu nový rok.
Neviem, čo mám čakať od roku 2017. Horoskop mi predpovedá lásku a kariéru. Ja, žiaľ, hviezdam tak celkom neverím (fun fact: aj chrípka bola považovaná za dôsledok nepriaznivých astrologických vplyvov). Kamarát mi raz povedal (že jemu povedal iný náš kamarát), že "Život budeš mať taký, aký si ho spravíš."  A ja konštatujem, že to tak tento rok bolo. Šla som za tým čo som chcela a bolo to krásne.

Nechcem bilancovať tento rok (veď to práve robíš, Alexandra). Ale..bol to najkrajší rok môjho (dosávadního) života. 
Lyžovačka, autoškola, maturita, chata, Praha, Letavy, perzeidy, Láska, Ty, Brno, Bratislava, Boh.
Koncerty, divadlá (a zasa raz  Letavy, a Žatva), kiná, oslavy, výlety, cestovanie. Noví ľudia... a aj tí starí.
Smiech. Slzy. Ešte viac z oboch. Láska z každej strany. Objatia (najmä tie letavské. ach čo by som za jedno také dala teraz!). Momenty. 

Ľudia hovoria veci ako : new year new me.  Dávajú si predsavzatia,.. ktoré sa nedodržia.
Ja nepotrebujem nový rok na to , aby som sa zmenila. Stačí, keď sa ohliadnem pár mesiacov do zadu a vidím, ako sa mením, nonstop. Vyvíjam sa, dospievam.

Odpútavam sa od svojich myšlienok a vraciam sa do prítomnosti. Stále je noc, sme na studenom balkóne. Oslavujem dvadsať rokov. Priatelia mi spievajú Slovenskú hymnu. Smejeme sa, objímame. Nesiem kamarátom koláč, ktorý mi upiekol oco. Sfukujem sviečky, znázorňujúce môj vek, ibaže v binárnej sústave. Hráme spoločenské hry. Beriem do ruky mobil a píšem ľuďom  prianíčka ( aj keď viem, že robím chybu (lebo "už nikdy nebudem nikomu písať opitá" hm hej, ale čo keď je to jediný čas, kedy mám odvahu ?)). Potom sedíme a rozprávame sa, dlho, až do rána.
Zaspávam. Ktovie, čo prinesie tento rok. Len dúfam, že bude rovnako dobrý, ak nie lepší ako ten minulý. 
A to isté prajem aj Vám.

PS: žeby moje motto na rok 2017? Možno je najvyšší čas, Alexandra. Ozaj.

Saturday, 24 December 2016

vianočne



Myslela som si, že kým budem doma nenapíšem ani riadok ale nedá mi to. Príliš veľa premýšľam a aby som mojim myšlienkam dala formu, píšem.
Viete, akosi som si myslela, že v roku 2016 ma už nič nemôže prekvapiť. Rok 2016 to vzal ako výzvu a ukázal mi, ako veľmi som sa mýlila. Do cesty mi prišli noví ľudia, ale čo je najkrajšie - tí starí.
Objavili sa ľudia, ktorí mi v živote chýbali - a ja som si to ani neuvedomila, ale aj tí, o ktorých teraz na isto viem, že do môjho života nepatria...
Ale o tom som nechcela. Ak by som chcela, bol by tu dlhý článok, lebo ho mám napísaný. Ale ja nechcem.

Chcem vám povedať, že sa stalo to, čomu som neverila, že sa stane. A ak áno, že v tomto roku. Myslím, že som sa oslobodila. Možno je to tým že som v Košiciach, ďaleko od všetkých a všetkého... ale, to je jedno. Aspoň na chvíľu žijem, na chvíľu nemyslím na to, čo ma trápi - alebo trápilo? - a najmä, som šťastná.

Je nádherné cítiť to, cítiť sa šťastná. Ako mi povedal tanečník Lacko Cmorej : " Ak nie si v živote šťastná, nemáš inú možnosť ako byť šťastná." Vtedy som netušila akú pravdu mal. Teraz to viem.
A tak vám nebudem písať, nič viac, nie dnes. Nepotrebujem si vyliať srdce.



Nepotrebujem si ísť zapáliť, nepotrebujem plakať. Nepotrebujem predstierať. Som šťastná. Možno nie na vždy ale v tejto chvíli. Môžete mi veriť že nie je nič krajšie ako stráviť vianoce ako šťastná a vyrovnaná žena. Nič. 

Preto vám chcem popriať... šťastie. Lásku. Nádej. Úsmevy. Zážitky. Priateľstvá. 
Najmä však - šťastné a veselé Vianoce.

Ak vás aj niečo trápi, alebo máte povinnosti (ako ja)....aspoň dnes na ne zabudnite. Zapnite si Popolušku a naložte si hodně cukroví a zemiakového šalátu. Všetko počká. Ale život nie.

S láskou 
Alexandra.
Aha a viete čo? 
Ešte raz ďakujem.